Takže po mnohých
sťažnostiach a nabádaniu som sa dokopala napísať konečne ďalší
príspevok z môjho života v Kambodži. Za ten čas som toho ale
zažila toľko, že ani neviem, kde začať. Kambodža je proste
úžasná krajina a dúfam, že sa tu ešte raz vrátim aspoň ako
turista.
Každoročne do Kambodže
prúdia tisícky turistov len kvôli samotnému Angkor Watu a poviem
vám, že to stojí naozaj za to. Mne sa Angkor a Siem Reap veľmi
páčil, určite to bolo dofarbené aj dobrou spoločnosťou, ale
celkovo sú tie chrámy strhujúce. Najviac ma oslovil Bayon, chrám
s obrovskými hlavami, inak celý chrámový komplex je obrovský v
krásnom prírodnom prostredí. K tomu, ak si požičiate bicykle ako
my máte o krásny deň postarané. Jedinou nevýhodou sú teda tie
davy turistov, potom je niekedy problematické mať fotky len chrámov,
bez cudzích ľudí k tomu, ale je to celkom zvládnuteľné. Podobní
fanatici vo fotení sa v oknách a dverách ako som ja sa môžu v
Angkore vybúriť na celý rok :D. Okrem Angkoru má aj mesto Siem
Reap svoje čaro, hlavne trhy sú tam dobré na nechávanie peňazí.
A floating village so západom slnka sa nám tiež veľmi páčila,
aj keď sme sa dočítali, že to nestojí za to a je to vyhadzovanie
peňazí. Nám sa páčilo.
 |
| Bayon |
Čiže toť v skratke
Angkor Wat, ďalšie zážitky z cestovania mám v Mondulkiri, čo je
jedna provincia v Kambodži na východe na hranici s Vietnamom. Tam
som si rýchlo spomenula na naše chladné Slovensko, teda určite
nie také chladné ako je momentálne, ale slnečnú a teplú
Kambodžu to pripomínalo len zďaleka. Je tam totiž dosť lesov a
kopcov, no a po 5 mesiacoch v horúčavách Sihanoukvillu, sme mierne
mrzli. Prvá zastávka ráno bola na trhu, kupovať ponožky, šatky,
svetre ja dokonca aj vlnenú čiapku som kúpila. To bol miestny
štýl, tričko, nohavice a vlnená čiapka :). Ale keďže sme sa
presúvali všade na motorkách, čiapka sa veľmi zišla, na motorke
je zima. V Mondulkiri sa mi veľmi páčil jeden z najväčších
vodopádov v Kambodži Bou Sra, vtedy to teriganie na motorke naozaj
stálo za to. Mondulkiri je vlastne preslávené tým, že tu žijú
ešte pôvodné kmene Bunongov, ktorí vyrábajú košíky, chodia v
sporých tradičných odevoch, tkajú šatky a vyrábajú med. Tak
sme sa vydali po ich stopách, ale bohužiaľ sme skoro žiadnych
nenašli, nešli sme totiž na žiaden trek na slonoch do lesov, ale
len po okolitých dedinách. Ale aj toto blúdenie malo niečo do
seba, došli sme do dediny Krang Te, ktorá podľa Lonely Planet mala
byť strediskom Bunongov, bola to však kmérska dedina, v ktorej
veru bielych tak často nevidia, my sme boli pre nich väčšia
atrakcia, hlavne s malými lekárkinými deťmi. A na zastávke na
čaji som sa mohla už aj vydať :). Z tejto našej dovolenky mám
ešte silný zážitok zo spania v hammaku vonku, čiže takej
hojdacej sieťke. Dobre som sa nevyspala, budila som si pri každom
šušťaní, ale zážitok veľký, plus som asi definitívne
prekonala svoju arachnofóbiu, tým, že som pochrúmala praženú
tarantulu. Ja by som to pochúťkou nenazvala, bolo to pre mňa veľmi
suché a chlpaté, ale možno s dresingom :D. No a stihli sme sa aj
previezť na slonovi, síce len krátko, ale predsa. Slonica bola
hladná a tak sme si vychutnávali natriasanie v lese pri trhaní
stromčekov a bambusov.
Medzitým všetkým som
stihla zažiť aj kmérsku svadbu, teda dokonca už aj neplánovane
dve. Je to úplne rozdielne ako u nás. Tu to ponímajú vo veľkom
štýle, čím viac hostí, tým viac peňažných darov (dary sú
iba peňažné), na prvej svadbe bolo 1000 hostí a na tej druhej
možno o niečo menej. Ženil sa náš zamestnanec z projektu, a tak
svadba bola pre nás veľký zážitok. Kmérska svadba v podstate
trvá tri dni, stále sú tam nejaké obrady, je sa a mladí pár sa
stále prezlieka :). Hlavná slávnosť večer, podobne ako u nás
hostina sa konala v hoteli, všetci došli vyobliekaní, ženičky
riadne vymaľované, jedlo sa, pilo, v ponuke bolo ale len pivo a
chýbali mi naše svadobné koláče :D. Ale tak v podstate mám
polročnú diétu od koláčov a čokolády, čo nie je zlé. No a
najväčší gól bol, že o desiatej večer svadba skončila. Mne sa
aj zdalo podozrivé, že sa všetci nejako rýchlo napchávajú a
pijú vo veľkom, ale že nás ako posledných o desiatej doslova
vyzametajú z parketu, to by som neverila. Svadobný pár vlastne
celú dobu len vítal hostí a potom sa s nimi lúčil, medzitým
mali jeden obrad jedenia ovocia a jeden tanec, ale inak sme ich vôbec
nevideli. V skoro identickom štýle sme si posvadbovali s našimi
susedmi, ktorých doteraz neviem, ako sa volajú alebo kto tam
vlastne všetko býva.
Tak to je v skratke moja
zážitková Kambodža.... Okrem toho zažívam s deťmi každý deň
niečo krásne, ale to sa ani nedá popísať... :)
